Nevyrastala v paláci ani medzi šľachtou, hoci jej rodina nepatrila medzi úplne obyčajných ľudí. Jej otec zastával dôležitú funkciu v štátnej správe kráľovstva Illea, pracoval v jednom z ministerstiev a jeho meno bolo v určitých kruhoch dobre známe. Mal ambície, ideály a veľmi presnú predstavu o tom, aká by mala byť jeho jediná dcéra. Bol k nej prísny, miestami až nekompromisný. Veril, že disciplína a kontrola z nej vychovajú dokonalú mladú ženu, ktorá nikdy nesklame meno rodiny. Mnohé veci jej zakazoval, určoval, s kým sa môže stretávať, čo môže robiť a čo už považoval za nevhodné. Ako dieťa sa preto snažila jeho očakávaniam prispôsobiť. Počas základnej školy bola skôr tichá, uzavretá a sústredená na štúdium. Bola tým typickým „nerdom“, vždy pripravená, vždy poslušná, vždy presne taká, akú ju chcel mať jej otec. Našťastie mala vedľa seba aj niekoho, kto jej dokázal rozumieť. Jej matka bola lekárka, známa svojou schopnosťou pomôcť aj v prípadoch, s ktorými si iní nevedeli rady. Práve ona často tlmila napätie v rodine a neraz svojej dcére potichu kryla chrbát. S pribúdajúcim vekom sa však začalo ukazovať to, čo sa pri masívnej prísnosti stáva často. Čím viac vecí jej bolo zakázaných, tým viac ju lákalo ich skúšať. Chcela spoznávať svet, samu seba a zažiť pubertálny život tak, ako ho zažívajú ostatní mladí ľudia. Jej matka o mnohých z týchto malých vzbúr vedela a často predstierala, že nie. Situácia v rodine sa však postupne zhoršovala. Jej otec mal čoraz väčšie problémy s nekontrolovanými výbuchmi hnevu. Ten stav, ktorý lekári neskôr označili ako intermitentnú explozívnu poruchu (poruchu kontroly impulzov) a jednej noci sa všetko zlomilo. Vrátila sa domov neskoro večer. Konflikt, ktorý nasledoval, prerástol do násilia. Otcov výbuch hnevu skončil tým, že ju fyzicky napadol a zlomil jej čeľusť. Nasledujúce tri mesiace strávila v nemocnici, odkázaná len na tekutú stravu a dlhé zotavovanie. Táto udalosť mala vážne následky. Prípad sa dostal k úradom, jej otec bol zatknutý a súd mu nariadil zákaz priblíženia k vlastnej dcére. Jeho kariéra sa tým prakticky skončila. Po odsúdení a diagnostikovaní jeho psychickej poruchy bol následne presunutý do liečebného zariadenia. Pre ňu to bola tvrdá rana, nielen fyzická, ale aj psychická. V čase, keď najviac potrebovala oporu, si začala uvedomovať, aké prázdne boli mnohé vzťahy v jej živote. Ľudia, ktorí boli ako blízki, boli často len okrajovou súčasťou jej sveta. Jedinou skutočnou oporou zostala jej matka. Práve v tom období si začala ešte viac uvedomovať hodnotu jej práce. Po zotavení sa rozhodla ísť v jej šľapajách. Hoci ju viac lákala práca so zvieratami, nakoniec sa rozhodla pre medicínu. Keďže ako dieťa často sledovala matku pri práci, naučila sa dve dôležité veci, ako liečiť telo a ako pozorovať ľudí. Chorí totiž často hovoria viac pravdy než zdraví a ona veľmi skoro pochopila, že ľudská povaha býva oveľa zložitejšia než samotné choroby. Postupne si vybudovala reputáciu schopnej liečiteľky. Nielen pre svoje vedomosti, ale aj pre zvláštny pokoj, ktorý dokázala zachovať aj v kritických situáciách. Jej meno sa začalo objavovať čoraz častejšie, najprv medzi obyčajnými pacientmi, neskôr aj medzi bohatšími rodinami. Práve jedna z týchto rodín ju nakoniec odporučila na kráľovský dvor. V paláci totiž nedávno došlo k situácii, že jeden zo zamestnancov dvora skončil v nemocnici. Vedenie paláca sa rozhodlo posilniť zdravotnícky dohľad a preto do kráľovského paláca prichádza zatiaľ len ako dočasná posila, ktorá môže byť po ruke, ak by sa niekomu zo zamestnancov alebo dvoranov prihodilo. Napriek tomu, že je v paláci nová, dokáže sa v prostredí plnom etikety a zdvorilých úsmevov pohybovať s prekvapivou ľahkosťou. Možno preto, že veľmi dobre vie, aké masky dokážu ľudia nosiť. A možno práve preto je tak ťažké povedať, či ten úsmev, ktorý nosí ona sama, je skutočný alebo len ďalšia z vecí, ktoré sa v živote naučila používať.