Julko prišiel na svet ako dieťa v tieni tragédie, matka zomrela pri pôrode a otec, buďto zlomený stratou, sa nikdy celkom neuráčil byť prítomný. Keď bol ešte malý, jeho najväčšou oporou bol Elias. Lenže Elias rástol, odchádzal a jeho život sa čoraz viac vzďaľoval domu. Väčšinu času Julko trávil doma s opatrovníčkou. Nebola to zlá výchova, len veľmi osamelá. Julko vyrastal v prostredí, kde sa naučil byť tichým pozorovateľom a nevyžadovať si pozornosť. Bol tým dieťaťom, ktoré sa skôr prispôsobí, než by sa pýtalo prečo. Opatrovníčka mu čítala príbehy, učila zodpovednosti a viedla ho k starostlivosti o druhých. Na rozdiel od Eliasa nikdy netúžil po zbraniach ani po boji. Kým iné deti snívali o hrdinoch, Julko sa viac zaujímal o to, kto sa o nich postará, keď sa zrania. Bol vnímavý na emócie, citlivý na smútok druhých a mal prirodzenú potrebu byť nablízku tým, ktorí sa cítili stratení, možno preto, že presne tak sa cítil aj on. Keď Elias definitívne odišiel do služby, Julko už bol dosť starý na to, aby chápal, že ho stratil nielen fyzicky, vytrácalo sa mu puto pred očami. Práve vtedy sa začala viac zapájať do starostlivosti o mladšie deti, najprv len ako výpomoc, neskôr do toho vpadol cielene. Pomáhal v zariadeniach, kde boli deti bez rodičov, alebo tie, na ktoré nikto nemal čas. Našiel v tom zvláštny pokoj. Starostlivosť o iných mu dával pocit, že má zmysel, kde je niekto potrebný. Nebol silný v tradičnom slova zmysle. Jeho sila bola v trpezlivosti, v schopnosti počúvať, v tom, že dokázal zostať, keď iní odchádzali. Kým Elias sa naučil chrániť svet zvonka, Julko sa naučil chrániť ľudí zvnútra. A hoci brat bol pre neho trochu vzdialený, nikdy ho neprestala vnímať ako niekoho, ku komu patrí. Len netušila, či sa ich cesty ešte niekedy stretnú tak, aby si dokázali rozumieť. Čím viac času však medzi deťmi trávil, tým viac sa im začal podoba on sám... Čím dlhšie v tom zostával, tým ťažšie sa mu vracalo späť. Pre svet dospelých pôsobil nezrelo, akoby uviazol v bode, kde sa ešte dalo veriť, že všetko sa dá vyriešiť úsmevom alebo objatím. To práve mohlo mať dopad aj v jeho osobnom milostnom živote, keďže si tak nedokázal udržať trvalý vzťah. A hoci bol jeho brat pre neho čoraz vzdialenejší, nikdy ho neprestal vnímať ako niekoho, ku komu patrí. Keď sa dozvedel, že sa Elias zo služby vracia späť do paláca v Angeles, neváhal. Bez dlhého rozmýšľania sa vydal na cestu, možno z nádeje, možno zo strachu, no najmä s pocitom, že niektoré putá sa nedajú pretrhnúť, nech už to rozdelilo čokoľvek, Hnev, žiaľ, pracovné, alebo iné okolnosti.