Narodiť sa do rodiny Altamirano môže byť požehnaním aj prekliatím zároveň. Váš osud je prakticky predurčený už v momente, keď sa prvýkrát objavíte na obrazovke ultrazvuku. Ak v sebe nosíte čo i len náznak individuality alebo vlastných snov, rýchlo pochopíte, že v tejto rodine to nebude výhoda, ale problém. Či už chcete, alebo nie, očakáva sa od vás, že budete kráčať v šľapajach jedného z rodičov. A ak tak neučiníte, budete považovaní za rodinné sklamanie. Altamiranovci patrili k španielskej elite. Nie tej okázalej, ktorá potrebuje kričať o svojom bohatstve, ale tej tichej, zakorenenej hlboko v médiách a intelektuálnych kruhoch. Disciplína, kontrola a výsledky. Hodnoty, ktorými sa riadil každý člen rodiny Altamirano. O pocitoch sa nehovorilo, pretože tie nemali v reálnom svete žiadnu váhu. Dôležité bolo, ako človek pôsobí navonok, aký obraz o sebe vytvára a aký dosah má jeho meno v spoločnosti. Priznať, že nechcete pokračovať v rodinnej tradícii akademikov? Zneuctenie rodiny. Každý Altamirano je vychovávaný tak, aby raz stál na vrchole. Slová chvály však nečakajte. V tomto dome sa ocenenie prejavuje mlčaním, ktoré znamená, že ste aspoň raz nesklamali. Allegra vyrastala v dome, kde bolo všetko krásne, čisté a presne usporiadané. Mramorové podlahy, vysoké stropy, obrazy s históriou dlhšou než životy ľudí, ktorí okolo nich denne prechádzali. Obaja jej rodičia pôsobili na akademickej pôde. Matka bola rešpektovanou historičkou, ktorej meno sa neraz objavilo v odborných publikáciách a konferenciách. Bola precízna, racionálna a emocionálne nedostupná, akoby si aj v súkromí zachovávala profesionálny odstup. Svoju lásku prejavovala kontrolou a očakávaniami, nie objatím či povzbudením. A otec? Ten bol ešte väčšou autoritou. Uznávaný politológ a analytik, pravidelne pozývaný do diskusií. Jeho hlas mal váhu, jeho slová boli citované a jeho meno otváralo dvere, ktoré pre iných ostávali zatvorené. Na verejnosti sršal charizmou, no za zatvorenými dverami bol chladný a odmeraný. Allegra sa od neho veľmi rýchlo naučila, že uznanie neprichádza po snahe, ale po výsledku. V ich domácnosti sa neviedli bežné rodinné rozhovory. Pri večeri sa rozoberali aktuálne politické témy, mediálne kauzy, akademické spory a spoločenské trendy. Allegra ešte ani poriadne nerozumela významu slov, no už bola vedená k tomu, aby počúvala, analyzovala a mlčala. Klásť otázky mohla len k téme a tak, aby nepôsobili zbytočne ani hlúpo. Inak nasledoval pohľad, ktorý jasne naznačoval, že ticho by bolo lepšou voľbou. Allegra bola vedená k dokonalosti v prejave, k precíznosti v myslení a k schopnosti stáť si za svojím názorom aj v nepriateľskom prostredí. Chvála neprichádzala často. Keď prišla, mala podobu krátkeho prikývnutia alebo konštatovania, že výsledok bol akceptovateľný. Práve v tomto prostredí sa v nej začal formovať vnútorný rozpor. Na jednej strane túžila po uznaní a blízkosti, po tom, aby ju niekto vnímal viac než len ako ďalší projekt na zozname rodinných očakávaní. Na druhej strane rýchlo pochopila, že citlivosť je v tomto svete slabinou, ktorú si nemôže dovoliť. A tak sa naučila nosiť masku sebavedomia, ostrej inteligencie a chladnej profesionality skôr, než si stihla uvedomiť, že si ju nasadila. Voľba žurnalistiky sa navonok javila ako prirodzené pokračovanie rodinnej tradície. Médiá, slovo, vplyv. Nikto sa nepýtal, či je to jej sen, pretože v rodine Altamirano sa sny nikdy nebrali ako relevantný argument. Podstatné bolo, že tento smer dával zmysel, zapadal do ich mena a umožňoval udržať si postavenie v kruhoch, v ktorých sa pohybovali celé generácie pred ňou. Allegra študovala žurnalistiku na prestížnej univerzite, kde sa nehodnotil len talent, ale najmä schopnosť obstáť v tlaku. Už od prvých semestrov bolo zrejmé, že do tohto prostredia patrí. Pôsobila suverénne, vedela argumentovať a nebála sa ísť do konfrontácie s pedagógmi aj spolužiakmi. Nebola tou, ktorá by si robila priateľov ľahko, no rýchlo si vybudovala reputáciu niekoho, koho netreba podceňovať. Jej texty boli ostré, presné a často nepríjemné — presne také, aké akademické prostredie oceňovalo, aj keď sa k tomu málokedy priznalo nahlas. Štúdium pre ňu nebolo obdobím slobody, ale skúškou výdrže. Spala málo, pracovala veľa a mala tendenciu ísť za hranicu vlastných možností, len aby si dokázala, že na to má. Kritiku znášala ťažko, hoci navonok pôsobila, akoby sa jej vôbec nedotýkala. Každá poznámka, každé spochybnenie jej schopností v nej zanechávalo tichý, no vytrvalý nepokoj, ktorý ju hnal k ešte lepším výsledkom. Počas štúdia absolvovala niekoľko stáží v redakciách, kde sa pohybovala s prirodzenou istotou, akoby tam patrila odjakživa. Vedela klásť nepríjemné otázky, vedela mlčať, keď to bolo výhodné, a rýchlo pochopila, že najcennejšie informácie sa nezískavajú v oficiálnych rozhovoroch, ale medzi riadkami. Práve tam sa začala formovať Allegra, akú pozná svet — medzinárodná publicistka s ostrým perom, chladnou hlavou a reputáciou niekoho, kto sa nebojí ísť tam, kam iní radšej ani nepozerajú. V tom období sa v jej živote objavil aj vzťah, ktorý nikdy nedostal meno. Nebola to láska v tradičnom zmysle slova, aspoň nie taká, akú by si Allegra bola ochotná priznať. Skôr tiché porozumenie dvoch ľudí, ktorí vedeli, kedy mlčať a kedy si byť navzájom blízko, bez sľubov a bez otázok. Fungovalo to presne preto, že to nič nevyžadovalo a nič nesľubovalo. Kamarátstvo s výhodami, ako by to niekto nazval zvonku, no medzi nimi samotnými to nikdy nebolo takto zjednodušené. Postupne však prišli cesty. Najprv krátke, potom čoraz dlhšie. Kontinenty, letiská, hotelové izby, časové pásma. Allegra sa ocitla v bode, kde sa jej život skladal z presunov a termínov, a všetko, čo od nej vyžadovalo stabilitu, začalo pôsobiť ako záťaž. Ukončila to bez dramatických scén a bez vysvetľovania. Tak ako mala vo zvyku. Prakticky. Čisto. S presvedčením, že tak je to správne. Či v tom bola láska, je otázka, na ktorú si sama nikdy nedala jasnú odpoveď. Možno áno. Možno to bolo len pohodlie, ktoré si zamieňala za niečo hlbšie. Alebo len ďalší dôkaz toho, že v živote, ktorý si zvolila, nebol priestor na city, ktoré by ju mohli spomaliť. Ostala po tom len zvláštna pachuť niečoho nezodpovedaného. Pocit, ku ktorému sa občas v myšlienkach vracia, no nikdy dosť dlho na to, aby si to dovolila ľutovať.